Deň výpravy - mesiac tieňov
Keď sa pred výskumníkmi prvýkrát objavila silueta záhadného zrúcaného mesta zahaleného v čiernom dymovom závoji, bolo jasné, že nepôjde o obyčajnú misiu. Staré pergameny nazývali túto ruinu "Arcizrúcanina", miesto, kde čas zastal a démoni minulosti sa vrátili medzi živých. Nevídané sa stalo skutočnosťou. Svetlý a temný elf sa spojili! Tam, kde iní videli večný rozpor medzi svetlom a tieňom, my sme videli výhodu. Pochopili sme, že kombináciou našich schopností môžeme narušiť kosti tejto prastarej hrozby a naveky ju odstrániť z nášho sveta.
- výskumník.png (27.89 KiB) Zobrazeno 356 x
Srdce výpravy sa nezačalo úderom meča, ale plánovaním. Arcizrúcanina siedmej úrovne nie je miestom, kam možno vtrhnúť len s odvahou a hrubou silou – je to živý labyrint smrti, ktorý preverí každú slabinu. Preto sme k nej pristúpili nie ako dvaja bojovníci, ale ako taktickí choreografi vojnového tanca. Museli sme naplánovať každý detail, aby sme boj vyhrali, preto sme armádu rozdelili na štyri kroky.
Krok prvý: Zlato nad zlato – prví kradnú, potom bojujeme
Zatiaľ čo iní by možno vyslali tanky, katapulty alebo iné mocné jednotky, my sme na čele nášho sprievodu postavili to najnenápadnejšie: nosičov.
Trpaslíci adjutanti a Oškliví rofovia nevstúpili do ruiny ako vojaci, ale ako lovci pokladov. Ich úlohou nebolo bojovať – ich úloha bola vyprázdniť sklady, komory, truhlice a dokonca aj spodné zásuvky starých písacích stolov. Každý ich pohyb bol tichý, presný a efektívny. Kým nepriatelia bojovali v predných líniách, adjutanti a rofovia za nimi systematicky rabovali zrúcaninu.
Krok druhý: Ochrana frontu – keď musí niekto stáť medzi smrťou a zvyškom armády
Po nosičoch nastúpili držitelia línie. Kalicových Pánov čepele možno nezdobí krvavá sláva ani ohromujúci útok, no majú niečo dôležitejšie: výdrž. Títo bojovníci boli nasadení tam, kde to najviac pálilo – priamo do tváre nepriateľa. Nehľadali slávu, ale čas – ten najvzácnejší zdroj. Ich jediným cieľom bolo zadržať tlak, aby ostatní mohli konať svoje úlohy.
Krok tretí: Presnosť smrti – odstreľovači ako dirigenti chaosu
Z tieňa veží a za hradbami ruiny vystúpili Elitní odstřelovači – majstri vzdialeného zabíjania. Kým Pán čepele držal štít, oni pálili bez váhania. Ich útok bol ako chirurgický zákrok: zameraný, ničivý a nemilosrdný. Cielili na najväčšie hrozby – nepriateľských hrdinov, magických obrancov či čarodejnice z pekla. Nešlo o náhodnú paľbu, ale o symfóniu šípov, ktorá preriedila každú líniu nepriateľa skôr, než stihla zaútočiť.
Krok štvrtý: Nádej medzi kostrami – liečiteľky, ktoré menili dejiny
Za nimi sa tiahli Panie života a Kněžky tmy – dvojičky z opačných svetov, ktoré spojilo rovnaké poslanie: zabrániť zániku. Keď padli bojovníci, ich srdcia sa ešte nerozlúčili s týmto svetom. Nie preto, že by si to priali – ale preto, že niekto stál vzadu a nútil ich vstať znova. Zvyšovali morálku, predlžovali výdrž a najmä – udržiavali úderné sily v chode omnoho dlhšie, než by mal niekto právo dúfať.
Tento tanec netancovali jednotky, ale vôľa. Vôľa dvoch veliteľov, ktorí poznali silu kombinácie: svetla a tmy, precíznosti a chaosu, múdrosti a odvahy. A keď utíchol boj, zrúcanina ležala porazená. Nie silou, ale taktikou.
- Moja armada.png (182.04 KiB) Zobrazeno 356 x
- Kalicova armada.png (197.38 KiB) Zobrazeno 356 x
Počasie mlčalo. Ani vietor sa neodvážil pohybovať listami starých stromov okolo ruiny. Nebolo počuť nič – ani škripot zbroje, ani šepot kúziel. Len ticho. Hrozivé, dusivé, ťaživé ticho. Boli sme tam – my dvaja hrdinovia a armády, ktoré nám verili. Trpaslíci upravovali remene na batohoch plných falošných kľúčov. Liečiteľky stískali talizmany, akoby cítili, že ich bude treba... až príliš veľa. V našich očiach nebola panika. Len očakávanie. Nie nádej – ale pripravenosť. V diaľke sa zrúcanina zdala byť tichým svedkom nadchádzajúcej tragédie. Rozpukané veže a čierne okná na nás hľadeli ako oči mŕtvych, ktorí čakajú na ďalších do klubu. A potom to prišlo, nie ako hrom, nie ako výkrik, ale ako jemné klopanie kostí o kameň. Prvý z nepriateľov sa objavil za prahom ruiny. Potom ďalší. A ďalší. Vlna za vlnou, temní strážcovia minulosti, zrodení z prekliatia a nenávisti.
Ticho sa pretrhlo ako napnutá šnúra. A zrazu... všetko kričalo. Zbrane, kúzla, výbuchy, rozkazy, výkriky ranených, šepot liečiteliek... Ticho sa zmenilo na búrku...
- Monstra armada.png (170.62 KiB) Zobrazeno 356 x
A potom, ako prišlo, tak aj odišlo. Boj utíchol, nepriateľ padol. Nie naraz – ale po častiach. Ako veža, ktorá sa ešte drží, aj keď jej chýba základ. Jeden po druhom sa zosunuli. Zostalo len dýchanie. Tiché, prerývané. Niekde ešte zapraskal plameň z kúzla. Pár zranených zadržiavalo ston. Pani života a Kněžky tmy chodili medzi padlými ako matky v polnoci, skúmali, koho môžu zachrániť. Ich úsilie bolo neskutočné. Ich kúzla sa menili na dotyky, niekedy aj len na pohľad. My, dvaja hrdinovia, sme stáli nad ruinou, ktorá už znovu nebola miestom moci. Bola to len kopa kameňov, krvi a spomienok.
V rukách sme držali znak víťazstva, hlavu porazeného hrdinu monštier, nie preto, že by sme chceli ale preto, že tak velí vojna.
Ticho už nebolo desivé. Nebolo ani úľavou... Bolo úctou...